Napriek tomu, že domáce násilie páchané na ženách je závažným a čoraz viditeľnejším celospoločenským problémom, má nielen na Slovensku, ale aj inde vo svete vysokú mieru latencie. Väčšina činov páchaných na ženách sa odohráva v domácnosti, kde nie sú prítomní žiadni očití svedkovia či svedkyne. Strach obete z násilníka a nedôvera k efektivite činnosti kompetentných orgánov spôsobujú, že drvivá väčšina prípadov neskončí na súde, ale ostane za zavretými dverami.

Definícia domáceho násilia figuruje od roku 2017 v zákone o obetiach : o domácom násilí hovoríme v prípade, keď násilník a obeť sú alebo boli v príbuzenskom vzťahu, resp. žijú v spoločnej domácnosti ako blízke osoby.

Právny poriadok umožňuje domôcť sa ochrany v troch rovinách: trestnoprávnej, občianskoprávnej a správnoprávnej rovine.

Čo sa týka trestnoprávnej roviny, vyhrážky, fyzické týranie, obmedzovanie osobnej slobody či nedobrovoľný pohlavný styk sú podľa našich zákonov trestné. Každý z nás môže oznámiť trestný čin polícii alebo inému orgánu činnom v trestnom konaní. Nakoľko ide o tzv. oficiálne delikty, musí daný orgán vo veci postupovať z úradnej povinnosti. Trestné konanie, v ktorom žena vystupuje ako poškodená, súd môže ukončiť odsúdením bez hlavného pojednávania — vydaním trestného rozkazu, rozsudkom na hlavnom pojednávaní, oslobodením spod obžaloby, schválením dohody o vine a treste alebo schválením zmieru. Súd môže taktiež uložiť trest odňatia slobody alebo peňažný trest, alebo môže úplne upustiť od potrestania.

V občianskoprávnom súdnom konaní sa obeť môže domáhať okrem rozvodu manželstva a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností po rozvode aj určenia výživného na maloleté dieťa alebo zvýšenia vyživovacej povinnosti, určenia výživného na manželku či rozvedenú manželku, či vylúčenia manžela z užívania bytu alebo inej nehnuteľnosti. Je tiež možné požiadať sud o tzv. neodkladné opatrenie, ktoré násilníkovi dočasne zabráni vstupovať na miesto bydliska alebo priblížiť sa k obeti. Súdy o opatreniach na ochranu obetí rozhodujú do siedmich dní od doručenia návrhu.

V správnom konaní sa prejednávajú skutky domáceho násilia menej závažného charakteru (vyhrážky, drobné zranenia, urážky), pričom výsledkom je uloženie pokuty.

Na Slovensku napriek miernemu pokroku stále chýba systémový prístup a koordinované zabezpečenie pomoci ženám zažívajúcim násilie, ale i systematická prevencia, teda predchádzanie násiliu. Naša krajina stále nedosahuje všetky medzinárodné štandardy spočívajúce v efektívnom uplatňovaní systematického a celoštátne koordinovaného prístupu k problematike násilia páchaného na ženách a domáceho násilia, čím je oslabená reálna schopnosť zabezpečiť pomoc ženám zažívajúcim násilie.

Slovensko napríklad viacnásobne čelilo kritike zo strany Európskeho súdu ľudských práv. V máji 2007 v rozhodnutí Kontrová proti Slovensku ESĽP vyslovil, že došlo k porušeniu článku 2 (právo na život) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti so zlyhaním príslušných orgánov v povinnosti zabezpečenia ochrany životov detí sťažovateľky. Dňa 2. novembra 2002 podala sťažovateľka trestné oznámenie na svojho manžela za napadnutie a bitie elektrickým káblom. Počas mesiaca december polícia evidovala mnohonásobné núdzové telefonáty obete. Dňa 31. decembra 2002 jej manžel zastrelil ich spoločnú dcéru a syna narodených v roku 1997 a 2001. ESĽP skonštatoval, že miestna polícia vzhľadom na trestné oznámenie z novembra 2002 a na núdzové telefonáty z decembra 2002 vedela o situácii v rodine sťažovateľky.

V ďalšom rozhodnutí E. S. a ostatní proti Slovensku z 15. septembra 2009 ESLP rozhodol, že Slovenská republika neposkytla prvej sťažovateľke a jej deťom okamžitú požadovanú ochranu proti násilnému správaniu jej manžela, a to v rozpore s článkom 3 (zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu) a článkom 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) Dohovoru. Orgány zlyhali pri poskytnutí primeranej ochrany pred domácim násilím, nakoľko neboli schopne nariadiť manželovi opustiť spoločne rodinné obydlie napriek tomu, že matka aj deti boli obeťami fyzického aj sexuálneho násilia.

V neposlednom rade v rozhodnutí Hajduová proti Slovensku z 30. novembra 2010 mal ESĽP za to, že absencia primeraných opatrení v reakcii na správanie bývalého manžela sťažovateľky, a predovšetkým nesplnenie povinnosti vnútroštátnych súdov nariadiť jeho držanie v psychiatrickej liečebni po jeho odsúdení, mali za následok porušenie pozitívnych záväzkov štátu podľa článku 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) Dohovoru. Sťažovateľka sa sťažovala najmä na to, že vnútroštátne orgány nesplnili svoju zákonnú povinnosť nariadiť držanie jej bývalého manžela v psychiatrickej liečebni po tom, čo bol odsúdený v trestnom konaní za to, že ju týral a vyhrážal sa jej. ESĽP zdôraznil, že hoci našťastie nikdy nedošlo k naplneniu opakovaných vyhrážok bývalého manžela sťažovateľky, tieto boli dostatočné na to, aby zasiahli do psychickej integrity a blaha sťažovateľky do takej miery, aby vyvolali pozitívne záväzky štátu podľa článku 8.

Podľa výsledkov prieskumu európskej agentúry FRA o násilí na ženách z roku 2014 na Slovensku násilie od akéhokoľvek muža zažila počas svojho života každá tretia slovenská žena, štvrtina žien zažila násilie od bývalého partnera. Iba 12 % žien uviedlo, že prípad násilia, ktoré zažili, riešila polícia.

Beata Jurik a Peter Brozman