V prístupe vlády k rodinnej politike možno vnímať dva zámery. Prvým je snaha zmierniť nepriaznivý demografický vývoj cez štedrejšiu podporu rodiny. Aktuálne zmeny ako napríklad priliepanie rodičovského bonusu v dôchodkovom systéme k novele Ústavy, ktorá rieši súdnu reformu alebo deformovanie systému sociálneho poistenia tehotenskou dávkou [1], ale aj snahu o obmedzenie interrupcií možno považovať okrem iného za dôsledok zvýšeného záujmu niektorých politikov a političiek o rozhodnutia žien týkajúce sa reprodukcie.
Druhým zámerom je potláčanie feministických myšlienok vo verejnom diškurze, či už personálnymi zmenami na ministerstve práce [2], vyhradením dotácií na rodovú rovnosť výlučne pre konzervatívne organizácie [3] alebo najnovšie valcovanie Výboru rodovej rovnosti [4]. Do tohto súdka možno pridať aj križiacke ťaženie proti samotnému konceptu rodu ako označeniu kultúrne podmienených spoločenských pravidiel a noriem spojených s niekoho biologickým pohlavím.
Boj proti demografickej kríze je legitímnym cieľom verejnej politiky. Rastúci podiel závislých starých ľudí v populácii a nedostatok mladej pracovnej sily na technologicky rapídne sa meniacom trhu sú výzvou pre spoločnosť, ktorú neradno ignorovať. Roztvárajúca sa medzera medzi klesajúcou plodnosťou a relatívne stabilným ideálom dvojdetnej rodiny navyše predstavuje aj frustráciu tých najosobnejších želaní a túžieb mnohých párov. Otázkou zostáva, či k zvýšeniu plodnosti prispieva potláčanie feminizmu.
PRVÉ KRÔČIKY K RODOVEJ ROVNOSTI OTRIASLI TRADIČNOU RODINOU
Vývoj vo vyspelých krajinách od konca 60 rokov minulého storočia spočiatku dával za pravdu tým, ktorí v šíriacich sa hodnotách rodovej rovnosti a osobnej sebarealizácie cítili hrozbu pre “tradičnú” rodinu s početným potomstvom. Nové domáce spotrebiče uľahčili prácu v domácnosti a otvorili ženám cestu na pracovný trh zatiaľ čo povojnový ekonomický rast ju vydláždil novými pracovnými príležitosťami v administratíve a sektore služieb. Vývoj spoľahlivej antikoncepcie zároveň dal ženám kontrolu nad časovaním tehotenstva a po prvýkrát v dejinách umožnil pristupovať k sexu za rovnakých podmienok ako muži.Tieto feministické výdobytky naozaj prispeli k destabilizácii rodinného života a reprodukčného správania. Viac a viac mladých žien odložilo svadbu a išlo študovať. S vyšším dosiahnutým vzdelaním a rastúcim dopytom na trhu práce sa materstvo stalo nákladnejším z pohľadu obetovaných príležitostí kariérneho rastu a finančnej nezávislosti, čo prispelo k poklesu plodnosti. Tento trend bol najsilnejší v krajinách a vo vzdelanejších sociálnych vrstvách, v ktorých rodová revolúcia pokročila najviac. Vzťah medzi zamestnanosťou žien a plodnosťou bol v 70 rokoch jasne negatívny.
RODOVÁ ROVNOSŤ AKO AFRODIZIAKUM
Nechajme bokom otázku, či je morálne prípustné akokoľvek obmedzovať rodovú rovnosť za účelom zvýšenia plodnosti. Vývoj posledných 30 rokov totiž spochybňuje samotný predpoklad, že tieto dva ciele sú v protiklade.Konečná plodnosť (počet detí na ženu po ukončení plodného veku) sa v rodovo pokrokovejších končinách ako sú Škandinávia, Anglicko a Francúzsko zastabilizovala na úrovni okolo dvoch detí na ženu alebo viac. Naopak v nemecky hovoriacich krajinách ako aj v južnej a východnej Európe a východnej Ázii, kde rodová revolúcia nepokročila tak ďaleko pokles plodnosti nespomaľuje. Niekde už na ženu pripadá v priemere iba 1,5 dieťaťa. Výsledkom je, že vzťah medzi zamestnanosťou žien a plodnosťou sa naprieč vyspelými krajinami obrátil na pozitívny.Dôvodom tohto obratu sú rozdiely medzi krajinami v rýchlosti akou bol pokrok žien v svete platenej práce sprevádzaný pokrokom mužov v svete domácej práce. Ambície resp. potreby žien zamestnať sa spravidla predbehli ochotu mužov rovnejšie sa podieľať na starostlivosti o deti a domácnosť. Výsledný konflikt medzi rodinným a pracovným životom spočiatku znížil pôrodnosť v krajinách kde ženy pokročili na trhu práce najďalej. Dnes je už tento konflikt bežným javom aj v zaostalejších kútoch Európy, kým pokrokovejšie krajiny sa vyznačujú rastúcim odhodlaním mužov ako aj štátu zmierňovať ho.Viaceré štúdie [5] [6] [7] [8] potvrdzujú, že deľba starostlivosti o deti a domácnosť medzi partnermi ako aj dostupnosť a kvalita formálnej starostlivosti v jasliach a škôlkach sú hlavnými faktormi, ktoré vysvetľujú rozdiely v plodnosti medzi krajinami a rýchlosť jej poklesu v rámci krajín. Dôkazy v prospech rôznych peňažných dávok a dlhej rodičovskej dovolenky sú oveľa slabšie. Tento druh pomoci nedokáže ženám poskytnúť finančnú nezávislosť, nahradiť pocit profesionálneho úspechu a spoločenského statusu, ktoré ponúka platená práca, a tým pádom ani výraznejšie zmierniť obetu, ktorú si vyžaduje materstvo v rodovo nerovnej spoločnosti.
QUO VADIS SLOVENSKO?
Slovenský systém v tomto svetle nevyzerá dobre nastavený. Rodičovská dovolenka patrí medzi najdlhšie v rámci EÚ a verejné výdavky na podporu rodín sú zle štruktúrované. Kým finančná pomoc rodinám v pomere k HDP je na úrovni európskeho priemeru, výdavky na starostlivosť o deti a iné služby sú oproti priemeru zhruba polovičné. Podiel detí vo veku do 3 rokov vo formálnej starostlivosti je najnižší v EÚ a ďaleko zaostáva za dopytom rodičov, kým rovnosť v rozdelení neplatenej práce medzi mužmi a ženami je podľa európskeho indexu rodovej rovnosti tretia najnižšia. V dôsledku týchto nedostatkov má Slovensko veľmi nízku zamestnanosť matiek s malými deťmi a šiestu najvyššiu mzdovú medzeru medzi mužmi a ženami. Niet divu, že pokles plodnosti na Slovensku patrí k tým rýchlejším, hoci začal z relatívne vysokej počiatočnej hodnoty. Generácia žien narodených na začiatku 70 rokov minulého storočia je prvá v histórii Slovenska, ktorej konečná plodnosť klesla pod hranicu 2 detí na ženu. Ak chceme stabilizovať demografický vývoj mali by sme prestať s politickým súbojom o „mamičky“ na poli rodinných dávok a dôchodkov a nastaviť verejné politiky tak, aby reflektovali túžby a očakávania žien v celej ich komplexnosti a podporovali ich tak v kariérnych ako aj reprodukčných rozhodnutiach ako autonómne morálne bytosti. Prioritou by mali byť investície do kapacít škôlok a jaslí a motivácie pre otcov aby rovnomernejšie zdieľali bremeno starostlivosti o deti, napríklad vyčlenením časti rodičovskej dovolenky výlučne pre nich [9] alebo flexibilnejším nastavením materskej dovolenky pre otcov [10]. Zároveň je potrebné identifikovať a postupne odstrániť aj mnohé menej nápadné prekážky, ktoré stoja v ceste rovnosti mužov a žien. Sem patrí napríklad nízke povedomie a akčnosť slovenských súdov v otázkach rodovej diskriminácie, netransparentnosť ohľadom mzdového ohodnotenia mužov a žien na pracovisku, podhodnocovanie „feminizovaných“ povolaní ako napríklad učiteliek, sestier a sociálnych pracovníčok či prístup zamestnávateľov k flexibilite pracovného času. Toto úsilie si vyžaduje citlivejšie vnímanie procesov, ktorými kultúrne podmienené vnímanie ideálov ženskosti a mužskosti vplýva na fungovanie a výsledky verejných politík a inštitúcií. Vyžaduje si pochopenie, že sociálne konštruovaný rod, nie biologicky dané pohlavie je často zdrojom štrukturálnych nerovností medzi mužmi a ženami. Inými slovami, vyžaduje si zvýšenú pozornosť feministickým argumentom, nie ich potláčanie.
Slovenčina
FEMINIZMOM PROTI DEMOGRAFICKEJ KRÍZE
V prístupe vlády k rodinnej politike možno vnímať dva zámery. Prvým je snaha zmierniť nepriaznivý demografický vývoj cez štedrejšiu podporu rodiny. Aktuálne zmeny ako napríklad priliepanie rodičovského bonusu v dôchodkovom systéme k novele Ústavy, ktorá rieši súdnu reformu alebo deformovanie systému sociálneho poistenia tehotenskou dávkou [1], ale aj snahu o obmedzenie interrupcií možno považovať okrem iného za dôsledok zvýšeného záujmu niektorých politikov a političiek o rozhodnutia žien týkajúce sa reprodukcie.
Druhým zámerom je potláčanie feministických myšlienok vo verejnom diškurze, či už personálnymi zmenami na ministerstve práce [2], vyhradením dotácií na rodovú rovnosť výlučne pre konzervatívne organizácie [3] alebo najnovšie valcovanie Výboru rodovej rovnosti [4]. Do tohto súdka možno pridať aj križiacke ťaženie proti samotnému konceptu rodu ako označeniu kultúrne podmienených spoločenských pravidiel a noriem spojených s niekoho biologickým pohlavím.
Boj proti demografickej kríze je legitímnym cieľom verejnej politiky. Rastúci podiel závislých starých ľudí v populácii a nedostatok mladej pracovnej sily na technologicky rapídne sa meniacom trhu sú výzvou pre spoločnosť, ktorú neradno ignorovať. Roztvárajúca sa medzera medzi klesajúcou plodnosťou a relatívne stabilným ideálom dvojdetnej rodiny navyše predstavuje aj frustráciu tých najosobnejších želaní a túžieb mnohých párov. Otázkou zostáva, či k zvýšeniu plodnosti prispieva potláčanie feminizmu.
PRVÉ KRÔČIKY K RODOVEJ ROVNOSTI OTRIASLI TRADIČNOU RODINOU
Vývoj vo vyspelých krajinách od konca 60 rokov minulého storočia spočiatku dával za pravdu tým, ktorí v šíriacich sa hodnotách rodovej rovnosti a osobnej sebarealizácie cítili hrozbu pre “tradičnú” rodinu s početným potomstvom. Nové domáce spotrebiče uľahčili prácu v domácnosti a otvorili ženám cestu na pracovný trh zatiaľ čo povojnový ekonomický rast ju vydláždil novými pracovnými príležitosťami v administratíve a sektore služieb. Vývoj spoľahlivej antikoncepcie zároveň dal ženám kontrolu nad časovaním tehotenstva a po prvýkrát v dejinách umožnil pristupovať k sexu za rovnakých podmienok ako muži.Tieto feministické výdobytky naozaj prispeli k destabilizácii rodinného života a reprodukčného správania. Viac a viac mladých žien odložilo svadbu a išlo študovať. S vyšším dosiahnutým vzdelaním a rastúcim dopytom na trhu práce sa materstvo stalo nákladnejším z pohľadu obetovaných príležitostí kariérneho rastu a finančnej nezávislosti, čo prispelo k poklesu plodnosti. Tento trend bol najsilnejší v krajinách a vo vzdelanejších sociálnych vrstvách, v ktorých rodová revolúcia pokročila najviac. Vzťah medzi zamestnanosťou žien a plodnosťou bol v 70 rokoch jasne negatívny.
RODOVÁ ROVNOSŤ AKO AFRODIZIAKUM
Nechajme bokom otázku, či je morálne prípustné akokoľvek obmedzovať rodovú rovnosť za účelom zvýšenia plodnosti. Vývoj posledných 30 rokov totiž spochybňuje samotný predpoklad, že tieto dva ciele sú v protiklade.Konečná plodnosť (počet detí na ženu po ukončení plodného veku) sa v rodovo pokrokovejších končinách ako sú Škandinávia, Anglicko a Francúzsko zastabilizovala na úrovni okolo dvoch detí na ženu alebo viac. Naopak v nemecky hovoriacich krajinách ako aj v južnej a východnej Európe a východnej Ázii, kde rodová revolúcia nepokročila tak ďaleko pokles plodnosti nespomaľuje. Niekde už na ženu pripadá v priemere iba 1,5 dieťaťa. Výsledkom je, že vzťah medzi zamestnanosťou žien a plodnosťou sa naprieč vyspelými krajinami obrátil na pozitívny.Dôvodom tohto obratu sú rozdiely medzi krajinami v rýchlosti akou bol pokrok žien v svete platenej práce sprevádzaný pokrokom mužov v svete domácej práce. Ambície resp. potreby žien zamestnať sa spravidla predbehli ochotu mužov rovnejšie sa podieľať na starostlivosti o deti a domácnosť. Výsledný konflikt medzi rodinným a pracovným životom spočiatku znížil pôrodnosť v krajinách kde ženy pokročili na trhu práce najďalej. Dnes je už tento konflikt bežným javom aj v zaostalejších kútoch Európy, kým pokrokovejšie krajiny sa vyznačujú rastúcim odhodlaním mužov ako aj štátu zmierňovať ho.Viaceré štúdie [5] [6] [7] [8] potvrdzujú, že deľba starostlivosti o deti a domácnosť medzi partnermi ako aj dostupnosť a kvalita formálnej starostlivosti v jasliach a škôlkach sú hlavnými faktormi, ktoré vysvetľujú rozdiely v plodnosti medzi krajinami a rýchlosť jej poklesu v rámci krajín. Dôkazy v prospech rôznych peňažných dávok a dlhej rodičovskej dovolenky sú oveľa slabšie. Tento druh pomoci nedokáže ženám poskytnúť finančnú nezávislosť, nahradiť pocit profesionálneho úspechu a spoločenského statusu, ktoré ponúka platená práca, a tým pádom ani výraznejšie zmierniť obetu, ktorú si vyžaduje materstvo v rodovo nerovnej spoločnosti.
QUO VADIS SLOVENSKO?
Slovenský systém v tomto svetle nevyzerá dobre nastavený. Rodičovská dovolenka patrí medzi najdlhšie v rámci EÚ a verejné výdavky na podporu rodín sú zle štruktúrované. Kým finančná pomoc rodinám v pomere k HDP je na úrovni európskeho priemeru, výdavky na starostlivosť o deti a iné služby sú oproti priemeru zhruba polovičné. Podiel detí vo veku do 3 rokov vo formálnej starostlivosti je najnižší v EÚ a ďaleko zaostáva za dopytom rodičov, kým rovnosť v rozdelení neplatenej práce medzi mužmi a ženami je podľa európskeho indexu rodovej rovnosti tretia najnižšia. V dôsledku týchto nedostatkov má Slovensko veľmi nízku zamestnanosť matiek s malými deťmi a šiestu najvyššiu mzdovú medzeru medzi mužmi a ženami. Niet divu, že pokles plodnosti na Slovensku patrí k tým rýchlejším, hoci začal z relatívne vysokej počiatočnej hodnoty. Generácia žien narodených na začiatku 70 rokov minulého storočia je prvá v histórii Slovenska, ktorej konečná plodnosť klesla pod hranicu 2 detí na ženu. Ak chceme stabilizovať demografický vývoj mali by sme prestať s politickým súbojom o „mamičky“ na poli rodinných dávok a dôchodkov a nastaviť verejné politiky tak, aby reflektovali túžby a očakávania žien v celej ich komplexnosti a podporovali ich tak v kariérnych ako aj reprodukčných rozhodnutiach ako autonómne morálne bytosti. Prioritou by mali byť investície do kapacít škôlok a jaslí a motivácie pre otcov aby rovnomernejšie zdieľali bremeno starostlivosti o deti, napríklad vyčlenením časti rodičovskej dovolenky výlučne pre nich [9] alebo flexibilnejším nastavením materskej dovolenky pre otcov [10]. Zároveň je potrebné identifikovať a postupne odstrániť aj mnohé menej nápadné prekážky, ktoré stoja v ceste rovnosti mužov a žien. Sem patrí napríklad nízke povedomie a akčnosť slovenských súdov v otázkach rodovej diskriminácie, netransparentnosť ohľadom mzdového ohodnotenia mužov a žien na pracovisku, podhodnocovanie „feminizovaných“ povolaní ako napríklad učiteliek, sestier a sociálnych pracovníčok či prístup zamestnávateľov k flexibilite pracovného času. Toto úsilie si vyžaduje citlivejšie vnímanie procesov, ktorými kultúrne podmienené vnímanie ideálov ženskosti a mužskosti vplýva na fungovanie a výsledky verejných politík a inštitúcií. Vyžaduje si pochopenie, že sociálne konštruovaný rod, nie biologicky dané pohlavie je často zdrojom štrukturálnych nerovností medzi mužmi a ženami. Inými slovami, vyžaduje si zvýšenú pozornosť feministickým argumentom, nie ich potláčanie.
Tomáš Hellebrandt
Linky a použitá literatúra
[1] https://www.facebook.com/tomas.hellebrandt.9/posts/2082313965239171
[2] https://bit.ly/2JBFneg
[3] https://bit.ly/3otDtLQ
[4] https://www.facebook.com/MoznostVolby/posts/3962876550393597
[5] https://bit.ly/3mP25Oo
[6] https://bit.ly/37CbuCF
[7] https://bit.ly/2VNlGTb
[8] https://bit.ly/2JVw1ty
[9] https://bit.ly/3lIHQ3O
[10] https://bit.ly/33LjxMT
Instagram
27. júna 1950 obesili Miladu Horákovú. Bojov
❗️V parlamente sú ďalšie dva (!) návrh
Novou predsedníčkou @progresivne_sk sa stala @bi
Viac
Sledovať na Instagrame
Posledné články