Muž v roli pracujúcej ženy

Predstavte si.

Ste muž, zároveň najvhodnejší kandidát na danú pracovnú pozíciu, avšak máte doma malé dieťa a ženu, ktorá ma rozbehnutú slušnú kariéru. Takisto vás považujú za príliš výbušného, možno emočne nestabilného a zarábate bohužiaľ menej, pretože čas, ktorý by ste venovali napr. cestovaniu za lepšou prácou musíte obetovať pre rodinu. Pracovné cesty alebo školenia v zahraničí? Nemysliteľné. Možno práve zmena myslenia a posun k progresívnejšiemu mysleniu a trendu u zamestnávateľov pri zavádzaní HR politiky spoločnosti, s ohľadom na storočie, v ktorom sa nachádzame by pomohli urýchliť tento prerod spoločnosti k pevnejšiemu postaveniu žien v spoločnosti. Pri nastavovaní výberových kôl a formovaní samotného inzerátu, by spoločnosti mohli brať do úvahy výskumy zamerané na tému gender balance v rodine, kde jednotlivé úlohy rodičovstva nie sú stereotypne vymedzené a podiel medzi mužom a ženou na výchove detí sa vyrovnal. V rodinách tohto storočia sa postupne eliminujú hranice postavenia muža a ženy v rodine a zachovávajú sa už len tie, ktoré sú na biologickej povahe, ba dokonca aj pri tých je cítiť rastúcu znalosť a empatiu opačných pohlaví.

Zdá sa vám to zvláštne? Prečo ak o týchto veciach hovoríme v súvislosti so ženami nám to príde ako celkom prijateľné a bežné?

Čo ak by sme tieto veci skutočne aplikovali na mužov?

Pokrčili by sme len tak ignorujúc plecami so slovami, že je to bohužiaľ stav, ktorý je ešte stále bežný a prirodzený? Alebo by sme radšej zaviedli politiku, riešenia priaznivé pre rodiny, ktoré by boli tolerantnejšie pre pracujúceho rodiča bez rozdielu pohlavia?

Ak by boli muži v takej miere obeťami násilia, zneužívania a sexizmu tak ako ženy, odporučili by sme im radšej zostať doma alebo zmeniť štýl obliekania, vystupovania alebo by sme podnikli kroky na riešenie týchto problémov? Považujem za nemysliteľné tolerovať sexistické narážky, ktoré sa často vyskytujú aj na pracovisku ospravedlňujúc ich narážkami na to, že žena sa nevhodne oblieka, vystupuje, maľuje sa, teda vlastne je.

Poľutovaniahodné je to, že tieto stereotypy nosíme v našej hlave. Sú to imaginárne bariéry a medze nášho myslenia často ovplyvnené historickou zotrvačnosťou. Našťastie kultúrny prerod sa deje. No musíme s ním začať v našich hlavách a nebáť sa o veciach hovoriť.

Pre porovnanie zatiaľ čo my sme pred 50 rokmi prišli do kolízie s našimi základnými právami ako štát a neskôr ako občan individualita, v zámorí už ženy bojovali o svoju rovnoprávnosť. Sami usúďte, ako ďaleko sme sa posunuli.

Simona Mikulášová

Pridať komentár