Dnes si pripomíname 101. výročie zavedenia volebného práva pre ženy v Prvej česko-slovenskej republike (ČSR). Prístup k volebným urnám a zároveň možnosť zastupovať ľud v poslaneckej snemovni nám otvorila Ústava Československej republiky z roku 1920. Na svoju dobu veľmi progresívny text bol prijatý Dočasným Národným zhromaždením 29. februára a ČSR v tomto smere predbehla aj viaceré krajiny západnej Európy, okrem iných Švajčiarsko (1971) či Francúzsko (1944). 

Návrh ústavy bol vypracovaný skupinou politikov a právnikov, medzi ktorými figuroval aj Tomáš Garrigue Masaryk. Práve náš prvý (a posledný) prezident feminista, ktorý prijal rodné meno svojej manželky ako rovnoprávne s tým svojím, považoval práva žien za ľudské práva:„Z těchto práv člověckých rodí se dále práva národní a jazyková, práva sociální a hospodářská […] a konečně kodifikují se již práva ženská a dětská (moderní právo rodinné).“ (Ideály humanitní, s. 10).

Voľby do poslaneckej snemovne sa konali 18. apríla 1920. Do Národného zhromaždenia bolo zo zákonom stanovených 300 poslancov zvolených len 281, z toho 12 žien. Ďalšie 3 ženy sa stali senátorkami. 

Medzi prvými poslankyňami figurovala napríklad Luise Landová-Štychová, ktorá, hoci bola sama vydatá, kritizovala postavenie ženy v domácnosti a manželstve. Fanni Blatny sa zas snažila o zlepšenie vzdelávania pôrodných asistentiek. Betty Karpíškovábojovala proti  nezamestnanosti žien a za plánované rodičovstvo. Senátorka Božena Ecksteinová-Hniličková odsudzovala detskú prácu a zneužívanie práce dievčat-sirôt. Ďalšia zo senátoriek, Emma Maria Herzigová, bola odborníčkou na ženské choroby. 

Nanešťastie sa nedá povedať, že by s každým ďalším volebným obdobím prirodzene rástol počet žien v politike a ich záujem o veci verejné. V porovnaní s našimi európskymi partnermi je pomer žien a mužov na slovenskej politickej scéne ešte aj v roku 2021 stále žalostne nerovný. Niektoré krajiny pre zvýšenie počtu žien v politike siahli po dočasných vyrovnávacích mechanizmoch – kvótach. Dnes sú tieto pozitívne príklady reálnym dôkazom ich efektivity pre dosiahnutie rovnosti. V ďalších krajinách zabezpečila spoločensko-politická kultúra, ale aj podpora rastu žien političiek ich vlastnými stranami, takmer rovnaké zastúpenie oboch pohlaví. 

Po voľbách 2020, ktorých výročie si dnes tiež pripomíname, sedí v Slovenskom parlamente 32 poslankýň. Je to len o 3 viac oproti predchádzajúcemu volebnému obdobiu. Ešte smutnejšie však je, že z ich profilov a doterajších aktivít je zjavné, že ani jedna nie je odborníčkou na rodovú rovnosť, bojovníčkou za práva žien či presvedčenou feministkou. Tieto témy nemá dokonca v programe žiadna zo zvolených strán. Viaceré poslankyne sa naopak v minulosti postavili proti Dohovoru o predchádzaní násiliu na ženách (tzv. Istanbulskému dohovoru), ďalšie zas otvorene podporujú anti-choice aktivizmus a obmedzovanie  sexuálnych a reprodukčných práv ľudí (napr. právo na bezpečnú interrupciu). 

Je smutné, že ani samotné poslankyne NR SR nie sú schopné brániť ľudské práva žien a byť skutočným hlasom nás všetkých v parlamente. Verím, že raz sa dočkáme toho, že do poslaneckých kresiel zasadnú nové Landové-Štychové či Blatné a že ich mužskí kolegovia sa aspoň v niečom inšpirujú Garriguom-Masarykom. Snáď na takú zmenu nebudeme musieť čakať ďalších 101 rokov. 

Beáta Jurik